TISOVEC, sídlo Evanjelického gymnázia

Tisovec - mestečko, rozkladajúce sa na brehu rieky Rimavy. V súčasnosti, je ideálnym miestom na strávenie príjemnej dovolenky. Nájdete tu oázu ticha, zimnej lyžovačky, súťaže psích záprahov, letné zbery liečivých bylín, turistiku, rybolov, podzemné jaskyne, folklór, kultúrne podujatia, salaše s výrobou syra a oštiepkov, rodeo v neďalekom Muráni, možnosť jazdy na koni, bryndziareň, voľne vyvierajúcu uhličitú vodu.
Tisovec dostal pomenovanie od stromu tis, ktorý sa tu v minulosti hojne vyskytoval. Prvá, zatiaľ známa písomná zmienka o Tisovci je z roku 1334, a to v listine uhorského kráľa Karola Róberta, vydanej 26.júna na Vyšehrade. V roku 1438 sa Tisovec spomína ako príslušenstvo hradu Hajnáčka. Do 16. storočia bol poddanskou dedinou.

Historické fotky

Koncom 16. storočia došlo k ďalšej zmene feudálnych vlastníkov. Boli nimi rodiny Kubíniovcov, Forgáchovcov a Nyariovcov. Z prvkov ich rodných erbov vznikol aj súčasný mestský erb. Prvé trhové privilégiá získal Tisovec r. 1596. V roku 1780 získali Tisovčania od panovníčky Márie Terézie ďalšie trhové privilégiá. Podľa nich mohli usporadúvať štyri jarmoky do roka.
Na tradíciu tisovských jarmokov nadviazala i súčasná mestská samospráva a trikrát do roka organizuje tisovský jarmok. V štyridsiatych rokoch 19. storočia bola tisovská vysoká pec najväčším producentom surového železa. Železiarska výroba bola rozhodujúcim odvetvím Tisovca až do roku 1965, kedy bývalé Švermove železiarne zrušili a výrobu preniesli ju do Východoslovenských železiarní v Košiciach.
Významnou hospodárskou jednotkou bola aj papiereň. V roku 1926 ju zničil požiar. Papiereň dnes pripomínajú už len staré budovy a názov lokality Papiereň, ležiacej na polceste medzi Tisovcom a Rimavskou Pílou. Pôvodné obyvateľstvo bolo slovenského pôvodu. Svedčia o tom i okolité topografické názvy: Obadovo Očko, Krivá, Suché Doly, Hradová, Pasiečky, Papiereň:

Po tatárskom vpáde, v polovici 13. storočia, prichádzajú nemeckí osadníci z banských miest Liptova. Dôležitým zdrojom obživy obyvateľstva v stredoveku bolo baníctvo. Ťažilo sa striebro, železo a občas sa našlo i zlato.
Časté vojny a pustošenia narúšali rozvoj baníctva, preto si obyvateľstvo hľadalo iné zdroje obživy. Žírne lúky a výborná pastva na nich, boli dobrým predpokladom pre rozvoj roľníctva, pastierstva, chovu dobytka a oviec. V roku 1843 bolo v okolí Tisovca 10 salašov. V roku 1788 bolo v Tisovci 53 remeselníkov. Existovali cechy kováčov, zámočníkov, kolárov, stolárov, bodnárov-debnárov, tesárov, mlynárov, koželuhov, čižmárov, kožušníkov, klobúčníkov, súkenníkov a siričiarov. Neskôr sa vyrábalo pivo, sviečky a tehly. Už v 19. storočí sa v miestnej bryndziarni vyrábala kvalitná a chutná bryndza, ktorú neskôr vyvážali až do USA.
Koncom tridsiatych rokov 19. storočia bol Tisovec jednou zo základní slovenského národného pohybu. Jeho vedúcou osobnosťou nielen v Tisovci a Gemeri, ale aj na celom Slovensku bol Dr. Pavol Jozeffy. Od roku 1823 bol biskupom Potisia. V roku 1842 viedol deputáciu, ktorá vo Viedni odovzdala slovenský prestolný prosbopis.

Niektorí historici za najpozoruhodnejšiu postavu našich dejín - popri Štúrovi - považujú Štefana Marka Daxnera. Právom. Už v roku 1847 skoncipoval program zjednocujúci požiadavky národných, kultúrnych, politických i sociálnych slobôd. V roku 1848 ho odsúdili na smrť. Bol autorom Memoranda slovenského národa z roku 1861, organizátorom prvého slovenského gymnázia v Revúcej (r. 1862) a stál pri zrode Matice slovenskej (r.1863).
Nové cesty v literatúre pre deti a mládež kliesnil v období slovenského romantizmu Jonatán Dobroslav Čipka. V spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym vydal dva zväzky Zábavníka pre deti a Zorničku - priekopnícke dielo v literatúre pre deti a mládež.
Básnikom poštúrovskej generácie bol Gustáv Lojko - Hostivít Tisovský, profesor na prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Jeden z najhorlivejších zástancov Štúrovej slovenčiny, spoluredaktor Slovenských národných novín a druhý tajomník Slovenskej národnej rady bol Bohuslav Nosák - Nezabudov.
Takmer tridsať rokov žila Terézia Vansová , realistická spisovateľka, propagátorka ženskej emancipácie v neďalekej Rimavskej Píle s manželom Jánom Vansom . Mali vplyv na osobnosť Matej Hrebendu, slepého kolpoltéra a ľudového básnika. Starší brat J. Vansu - Ľudovít Vansa - absolvoval Prokšovu hudobnú školu v Prahe, bol prvým Slovákom, profesorom hudby.

Kontinuitu 19. a 20. storočia predstavuje popri Vansovej život a práce národného kultúrneho pracovníka, publicistu, politika, prvého župana Gemera a Malohontu, Dr. Sama Daxnera. Ako advokát vystupoval pri obhajobe Slovákov, založil v Tisovci Slovenský spevokol (r.1887), organizoval koncerty, divadlá , podporoval hasičské a sokolské hnutie. Zbieral ľudové piesne, publikoval články z oblasti hospodárstva, spolkárstva, súdnictva a politiky.
S Tisovcom je späté aj meno politika, štátnika, publicistu a spoluzakladateľa časopisu DAV - Dr. Vladimíra Clementisa, tragickej postavy našich dejín.
Históriu iného druhu píšu i naši súčasníci, tisovskí rodáci: klavírny virtuóz a pedagóg Marián Lapšanský, maliar Rudolf Krivoš,, básnik Milan Kraus, literárny historik Cyril Kraus, operný režisér Branislav Kriška a mnohí ďalší.